V závere roka 2023 sa významného jubilea dožila známa michalovská hádzanárska osobnosť. Štefan Rapáč, bývalý úspešný brankár i tréner, sa dožil osemdesiatych narodenín. Rapáč v minulosti ako tréner viedol tak michalovských mužov, ako aj ženy Iuventy a pôsobil aj pri reprezentáciách. My sme sa s jubilantom na chvíľu porozprávali. Reč bola o jeho hádzanárskych začiatkoch, ale aj o hráčskej, či trénerskej kariére a neobišli sme ani súčasnú dominanciu michalovskej Iuventy.
Pán Rapáč, ako ste sa dostali k hádzanej?
„K hádzanej som sa dostal viac-menej spontánne, niekedy v roku 1962. Hral som futbal v Zemplíne, chodil som na gymnázium, kde na školskom dvore vzniklo prvé ihrisko. Keď sa hrala hádzaná, zamotal som sa na tréning, slovo dalo slovo a z futbalistu sa stal hádzanár. Dnes s odstupom času môžem hodnotiť, že to bolo dobré rozhodnutie. Bol som brankárom, ktorý chcel chytať čo najviac. Aj preto som v roku 1967 akceptoval ponuku Martin. Som ambiciózny. Chcel som viac chytať, lenže v bránke Michaloviec bol Janko Styrančák, ktorý patril v tom čase do prvej trojky brankárov ČSR. V Martine sa zišla výborná partia hráčov, fabrika vytvorila výborné podmienky. Hneď v roku 1967/68 sa nám podarilo postúpiť do 1.celoštátnej ligy ČSR. V Martine som bol spokojný, darilo sa mi po hráčskej stránke, aj v rodinnom živote, narodila sa nám úžasná dcéra Inga. Prišiel však rok 1969, ktorý priniesol do života mnohé zmeny a ja som sa rozhodol vrátiť domov do Michaloviec. Tu som pôsobil až do ukončenia aktívnej činnosti v sezóne 1977/78. Treba si uvedomiť, že toto sa dialo v čase, keď sme boli majstri sveta, súťaže mali vysokú športovú úroveň a zápasy mali mnohopočetnú divácku kulisu.“
Prečo ste sa rozhodli zostať pri hádzanej aj po skončení aktívnej kariéry?
„Odpoveď je jednoduchá. Šport bol vždy spojený s mojím životom. Nevedel by som si predstaviť život bez športu a hádzanej. Už počas aktívnej činnosti som sa prihlásil na trénerské štúdium. V roku 1978 som získal kvalifikáciu trénera II. triedy. Neskôr som sa zapísal na diaľkové štúdium na FTVŠ Bratislava a v roku 1989 som získal kvalifikáciu trénera 1.triedy - odbor hádzaná. Vybral som si tak jedno z najkrajších, ale zároveň aj najťažších povolaní.“
Aký trénersky úspech si ceníte najviac a ktorý kolektív bol vašim najlepším?
„Je ťažko povedať, ktorý konkrétny úspech si cením najviac. Podstatné je, či po dobre odvedenej práci dosiahnete vytýčený cieľ. Treba vždy pracovať usilovne v rámci daných možností. Tých atribútov je veľa a preto je niekedy záchrana družstva v súťaži väčším úspechom, ako popredné umiestnenie. Z môjho pohľadu by som sem zaradil zrod družstva, keď sa mi podarilo dievčatá potácajúce sa bez bodu na spodnej priečke tabuľky krajského majstrovstva žien, presvedčiť, že majú určité danosti, ktoré môžeme spoločnou tvrdou prácou pri zosúladení všetkých zložiek dostať na požadovanú úroveň. Za tri roky bol z toho zázrak na zemplínsky spôsob - postup z dna krajského majstrovstva medzi slovenskú elitu. Zaradil by som sem ročník 1995/96, keď po rozdelení súťaže sme ovládli svoju skupinu a skončili na siedmom mieste z dvanástich účastníkov. Môžeme pokračovať sezónou 1998/99 - postup s družstvom COOimex Košice do I.ligy, postup s kadetkami SR na ME v Nemecku. Sezóna 1999/2000 - prvý postup žien Michaloviec do play-off. Sezóna 2000/01 prvýkrát postup do boja o medaily. Bol to aj môj posledný rok pri ženskom družstve Michaloviec. Mňa však teší, že latka výkonnosti a cieľov, ako aj pripravenosť družstva bola nastavená správne a ďalšie roky účinkovania pod novým názvom Iuventa to potvrdzujú. Ktorý kolektív bol najlepší? Musíte preniknúť do srdca kolektívu, posúdiť schopnosť vzájomne si pomôcť nielen na ihrisku ale aj mimo neho, schopnosť zabojovať jedna za druhú, bezhraničnú vôľu ísť za vytýčeným cieľom, spoločne prekonávať prekážky, schopnosť vyriešiť problémy vo vnútri kolektívu. Z tohto pohľadu mi vychádza ten, ktorý vybojoval historický postup do I. ligy a kolektív mladších dorasteniek - súťažný ročník 2006/2007, z ktorého vzišlo päť budúcich reprezentantiek Slovenska - Gubíková, Horňáková, Bačíková, Wollingerová, Rebičová. Posledné dve sú dodnes oporami Iuventy. Celkovo sedem hráčok pôsobilo v prvom tíme Iuventy. Jednoznačne to bol najlepší mládežnícky tím.“
V sezóne 2001/02 ste prebrali družstvo mužov Michaloviec. Prišli ste v čase kedy sa bojovalo o postup medzi elitu. Prečo sa vám to nepodarilo ?
„Prišiel som do klubu, urobil som si analýzu predošlého ročníka, stav kádra, možné zmeny, podpísali sme zmluvu, dohodli sa podmienky prípravy. Všetko prebehlo podľa predstáv. Vyšiel nám vstup do súťaže, vyhrali sme doma s Piešťanmi a v druhom kole v Prešove. Dal som šancu v základe Mandžákovi, ktorý sa mi odmenil deviatimi gólmi. Keďže v tom ročníku vstúpil do prešovskej hádzanej pán Chmeliar so svojimi financiami, bol to preňho šok. Napriek rôznym tlakom sme jesennú časť vyhrali iba s jedinou prehrou v Hlohovci. Stále som mal ale pocit, že sa niečo nekalé udeje. Bohužiaľ pocit ma nesklamal. Už po jesennej časti sa výbor rozhodol predať oporu družstva brankára Olejára práve Prešovu. Aj jarnú časť sme odštartovali výborne, vyhrali sme v silných Piešťanoch. A potom sa začali diať veci. V druhom kole sme nastúpili doma s Prešovom. Už pohľad do hľadiska neveštil nič dobrého. Bolo tam celé vedenie SZH. Od začiatku jednostranné rozhodovanie a zápas skončil víťazstvom Prešova. Mužstvo prehru a spôsob, akým Prešov dosiahol víťazstvo nieslo veľmi ťažko, stratilo motiváciu, chuť bojovať. Následná nešťastná prehra v Malackách dovŕšila dielo skazy. Nakoniec sme skončili na treťom mieste.“
Viedli ste aj mužov Sečoviec. Opäť ste ale vystihli čas, kedy v klube neboli peniaze. Ako sa vám viedol tento extraligový tím?
„Vedel som, že idem do klubu, ktorý neoplýva peniazmi, ale tie pre mňa nikdy neboli rozhodujúce. Už pri prvých rozhovoroch som cítil nadšenie, entuziazmus a chuť pracovať, urobiť všetko, čo sa bude dať, aby to fungovalo. Vycítil som to aj zo strany hráčov. Mohol som sa oprieť o kapitána Semana, ktorého som trénoval ako mladšieho dorastenca, nestarnúceho Kaminského, či Gamráta s Frajkorom, ktorí neskôr hrali aj za mužov Michaloviec. Dokázali sme, že aj v skromných podmienkach sa dá robiť dobrá hádzaná.“
Pôsobili ste aj pri reprezentáciách. Viedli ste kadetky, boli ste aj asistentom pri prvom ženskom tíme. Ako si na to spomínate?
„SZH vypísal konkurz na trénera kadetiek, ja som sa prihlásil a reprezentačná komisia ma vybrala. Ja som zmapoval východ a stred, moja asistentka Darinka Sveráková západ, vytypovali sme hráčky, urobili nominácie, naplánovali sme program. Po dobrej príprave sme úspešne odohrali Kadet CUP v Zlatnej, kde sme v konkurencií siedmych družstiev obsadili druhé miesto. Výborne sme odohrali aj kvalifikáciu na majstrovstvá Európy v Nemecku, kde sme pri rovnosti bodov skončili na druhom, ale postupovom mieste za Poľskom. Potom som však dostal opätovnú ponuku Zekonu. Zostal som pred dilemou ako ďalej. Vedel som, že ambície budú vysoké. V čase, keď mali byť ME, mala vrcholiť tiež príprava na novú sezónu, tak som zvolil, aj keď s ťažkým srdcom, alternatívu vzdať sa postu trénera reprezentácie kadetiek. Veril som však, že po dobrej príprave a výsledkoch, ktoré sme dosiahli, bude družstvo schopné pod vedením mojej bývalej asistentky dosiahnuť dobrý výsledok. To sa však nenaplnilo. Výsledky na ME boli sklamaním. Áčko ženy, bola vlastne dohodnutá spolupráca na jeden kvalifikačný cyklus. Oslovil ma tréner Dušan Daniš. Bohužiaľ, kvalifikáciu sa nám nepodarilo úspešne dokončiť, keď v rozhodujúcom zápase sme prehrali o dva góly s Poľskom a remíza v Katoviciach stačila Poľkám na postup.“
Vídať vás na každom zápase michalovskej Iuventy. Ako sa dívate na jej dominanciu v tejto sezóne, keď zatiaľ prehrala iba raz?
„Myslím si, že dominancia Iuventy tkvie v tom, že vhodne doplnila hráčsky káder a tréner Kostka dostal šancu aj po nie veľmi dobrej minulej sezóne. Výborne zapadli bývalé hráčky Habánková a Paľová. Kowalikovou sa posilnil kritický post pravého krídla, vrátila sa dlhodobo zranená Radovičová, dobre sa ukazuje Bačenková. Skvelo funguje obrana, ktorú podporujú výkony oboch brankárok. Družstvo výborne využíva režisérske schopnosti kapitánky Wollingerovej. To si všetko atribúty, ktoré Iuventu dávajú do popredia. Trochu ma ale mrzí stagnácia niektorých mladých hráčok. Podľa mňa majú na viac. Možno by bolo dobre sa zamyslieť, prečo je to tak.“
Kto je Štefan Rapáč?
V minulosti obliekal dresy mužov Michaloviec a Martina, oboch následne viedol aj ako tréner. V rokoch 1991 až 1996 bol trénerom žien Michaloviec, s ktorými to za tri roky dotiahol z krajskej až do najvyššej súťaže. Ženský tím Zekon Michalovce viedol aj v rokoch 1999 až 2001, následne sa stal trénerom mužského HAK Zempmilk Michalovce. Okrem toho trénoval aj ženský tím Veselí nad Moravou či Coimex Košice, ako aj mužov Sečoviec v najvyššej extralige. V rokoch 1993 bol asistentom trénera ženskej reprezentácie, v rokoch 1998 a 1999 viedol reprezentačné kadetky, s ktorými sa prebojoval na ME do Nemecka. Na sklonku svojej trénerskej kariéry bol asistentom v HC winLand Michalovce. V Iuvente okrem ženského tímu pôsobil aj ako tréner dorasteniek. S dorastenkami dvakrát skončil na druhom mieste v rámci Slovenska, raz dokonca získal titul majstra. Za dlhoročnú činnosť a rozvoj slovenskej hádzanej dostal od SZH postupne bronzovú, striebornú a zlatú plaketu, a v roku 2007 sa mu ušla aj cena primátora Michaloviec. Spolu so svojou manželkou Annou majú dve dcéry – Ingrid a Sylviu.
Peter Brendza
.
