Zmeny filozofie vedenia michalovskej Iuventy sa dotkli aj viacerých hráčok. Medzi tými, ktoré museli klub opustiť, je aj skúsená 36-ročná krídelníčka Sylvia Jenčíková. Od roku 1994 vynechala iba dve sezóny, najprv ročník 2006/2007 kvôli materským povinnostiam, potom aj uplynulý ročník 2009/2010, kedy ju vyradilo z hry zranenie kolena. Napriek tomu strávila celú aktívnu kariéru v Michalovciach, kam prišla pod dievčenským menom Imreová z Revúcej. Mala to byť posila na post spojky, ale po zásahu trénera Štefana Rapača sa z nej vykľulo azda najlepšie ľavé krídlo všetkých čias v histórii klubu. So Sylviou Jenčíkovou sme sa pozhovárali na tému jej predčasného konca v Iuvente.
Ako ste prijali informáciu o tom, že klub s vami ďalej nepočíta?
„Očakávala som to, lebo mi končila zmluva. Keďže ma nikto neoslovil z klubu, tak som to prijala vcelku dobre.“
Vieme, že vašou túžbou bolo rozlúčiť sa na ihrisku. To sa napokon nepodarilo a v Iuvente ste skončili takpovediac od stola. Ako veľmi vás to mrzí?
„Dosť ma to mrzí, aj keď vedenie klubu mi ponúklo odtrénovať celú letnú prípravu a po nej odohrať jeden majstrovský zápas. A práve v ňom sa so mnou mali rozlúčiť. To som však neprijala.“
Čo mienite ďalej robiť? Vlani ste viedli žiačky. Bude aspoň toto vaše spojenie s hádzanou pokračovať?
„To ukáže až čas. Žiačky už netrénujem, lebo mi ich nedali. Takže pokračovanie v Iuvente sa pomaly, ale isto skončilo.“
Znamená hráčsky koniec v Iuvente aj záver vašej aktívnej kariéry?
„Je to určite záver v Iuvente. Keďže mi povedali, že na mňa nemajú peniaze. Nikdy som však nepovedala, že končím s aktívnou kariérou. Ak by sa naskytla nejaká ponuka, tak o nej ešte porozmýšľam, ale nie je to pre mňa hlavná priorita.“
Ako vnímal túto situáciu váš manžel Marek, ktorý je zároveň masérom ženského družstva?
„Bol z toho sklamaný, ale však život ide ďalej, nuž a raz to aj tak muselo prísť.“
Vráťme sa k vašej kariére v Michalovciach. Keď ste sem v roku 1994 prišli, pomysleli ste si vtedy, že v Iuvente zakotvíte na dlhých šestnásť rokov?
„To som si veru nemyslela, ale keď som sa tu vydala tak, už som neuvažovala o zmene.“
Keď ste sem prišli, klub fungoval v úplne iných podmienkach. Ako si spomínate na obdobie, keď Michalovce hrali iba v prvej lige a v hale dokonca nemali ešte ani šatne?
„Klub fungoval na poloprofesionálnych zmluvách a to, že neboli šatne bolo dosť zlé a nepraktické najmä v zime. Na druhej strane všetko malo svoje čaro. A nevadilo ani to, že sa vtedy hrala iba prvá slovenská liga. Napríklad kolektív bol vtedy oveľa lepší ako teraz.“
V Michalovciach ste prežili dobre i zlé. Boli ste v kádri, keď hral iba v druhej slovenskej lige, ale aj vtedy, keď získal majstrovské tituly, zahrali ste si aj v európskych pohároch. Chýba vo vašej bilancii niečo, na čo sa vám nepodarilo dosiahnuť?
„Asi iba vyššie umiestnenie v pohárových súťažiach. A manžel mi kričí, že aj zisk Stanley cupu.“
Ktorý tréner vám dal počas kariéry najviac? V Iuvente ste „prežili“ viacero zaujímavých typov kormidelníkov...
„Vďačná som hlavne trénerovi Štefanovi Rapačovi, pretože ma zo spojky dal na krídlo, a celkovo najviac mi dal tréner Vladimír Danove. V tom potom pokračovali tréneri Michal Lukačín a Dušan Daniš. Áno, a niektorí tréneri boli poriadne „typy“ kormidelníkov...“
Ktoré družstvo v tej-ktorej sezóne bolo podľa vás najlepšie, respektíve v ktorom ste sa vy cítili najlepšie?
„Keďže som bola od začiatku iba v Iuvente, tak nemôžem porovnať iných, ale v Michalovciach som sa cítila dobre.“
Chceli by ste na záver niečo odkázať fanúšikom Michaloviec?
„Chcela by som sa im poďakovať za vytvorenie prijemnej atmosféry počas zápasov a zvlášť fanúšikom „GS-52", ktorí nás nikdy nesklamali.“
(juke)