Nedovolím si odhadnúť, ako veľmi je meno Henry Tóth v našich končinách známe, no ten, kto ho dovtedy nepoznal a v sobotu 12.6. mal možnosť sedieť v podniku Barique v centre Michaloviec, kde sa už vystriedalo zopár zaujímavých hudobníkov, tak myslím, že ten už naňho nikdy nezabudne. Znalcom toto meno netreba nijak zvlášť predstavovať.
Pre nás menej znalých by som začal asi tým, že hudbe zasvätil celý svoj život. Dokonca, ako sám hovorí, hranie potrebuje fyzicky. Vyštudoval Štátne konzervatórium v Bratislave a Vysokú školu múzických umení v rakúskom Grazi, kde napokon strávil aj pár rokov ako profesor na vysokej pedagogickej škole. Ruka tohto „šialenca“, ako by ho určite nazval jeden môj kamarát, vás ohúri svojou rýchlosťou, ale aj virtuozitou. Jeho žánrový záber je široký. Vystriedal už mnoho hudobných zoskupení. Taktiež po jeho boku si zahralo mnoho muzikantov a dovolím si tvrdiť, že je ešte veľa takých, ktorí by si s ním radi zahrali. V Michalovciach sa nachádzal v čase volieb a úplne ochotne nám poskytol, nevšedný rozhovor.
Ako sa ti páčia Michalovce?
Je tu krásne.
Si tu prvýkrát?
Michalovce poznám. Kedysi ešte dávno, som tu hrával koncerty s nejakými kapelami.
Aké hranie ti viac vyhovuje? Hra v štúdiu, alebo predstavenia takéhoto druhu?
Nevedel by som si to predstaviť ani bez klubového hrania alebo veľkých koncertov, ale ani bez štúdia. Ja rád hrám aj s inými kapelami, rád si zahrám aj s úplne neznámymi zostavami, ale nie preto, aby som si zarobil, tu už nejde o to. Ja to jednoducho fyzicky potrebujem.
Najbláznivejšia zostava, s ktorou si hral?
Neexistuje, každá vie byť dostatočne bláznivá. Často si dobre zahráme s Mariánom Čekovským. Ten je blázinec napríklad v tom, že my vôbec nevieme, čo budeme hrať. S ním hráme úplne pocitovo, tak ako to príde. A to je mimoriadne zábavné.
Hrávate spolu pravidelne?
My sme nikdy nehrali pravidelne. Ale máme k sebe zvláštny vzťah. Zaujímavé je to, že my sa o hudbe nikdy nebavíme. Medzi nami je to tak, že sa zídeme a hráme. Hodíme sa k sebe hráčsky. Ja, okrem Elánu, nehrám pravidelne s nikým.
S kým každým ťa ešte môžu ľudia vidieť hrať?
Občas hrávam tak, ako dnes s Paťom, potom hrávam v zostave s violončelistom Slavom Repaským. Máme band s Mariánom Greksom, kde hrávame aj bigbíty, ale aj vystúpenia ako dnes. Ja sa jednoducho snažím, aby som skoro každý deň hral. Lebo hneď, akonáhle mám tri dni voľna, už je to podozrivé a mám pocit, že asi vyhľadám nejaké liečenie. Lebo neobsedím. Ale je pravda, že keď mám tri dni voľna, tak som celý deň zavretý v garáži a hrám.
Kto je ten človek, s ktorým tu dnes hráš?
Patrik Simeonov. Všestranný človek, ktorý už má za sebou pár koncertných turné, hral napríklad aj v Eláne. Paťo má dobrý hlas, tak sme si povedali, že si pôjdeme vo dvojici urobiť takú príjemnú nikým a ničím neohlasovanú šnúru po východe. Jednoducho, že si pôjdeme zahrať do klubu. Pretože hrať koncerty iba na veľkých pódiách, to by som asi zošalel. Mňa najviac uspokojuje hrať každý deň s niekým iným.
Čo ty a práca pedagóga v Rakúsku?
Už tam nie som od roku 2000. Bolo to výborné, pretože som bol profesor na univerzite v Grazi s výborným platom a absolútnou istotou, ale ja som typ, ktorý keď mám istotu, tak degeneruje. V tomto som dobrodruh. Išiel som z fantastického miesta späť na Slovensko, s tým, že ani neviem, čo budem robiť. Ale život je boj a ja rád bojujem. Lebo dnes by som už zrejme v Rakúsku bol úspešným profesorom, o ktorom by možno ani nikto nejako mimoriadne nevedel, ale bol by som fajn, mal by som možno 160 kíl, chodil by som v saku a kravate, ale to nie je pre mňa.
Obľúbený hudobník?
Tých je veľa. Napríklad John McLaughlin, Jimmy Hendrix, ale aj kapely, napríklad Led Zeppelin. V poslednej dobe mám rád aj Red Hot Chilli Peppers alebo Peter Gabriel, to je vynikajúci umelec. Z komerčných Phil Collins a samozrejme kráľ popu, ktorý zomrel. Pri každej pesničku, ktorú počujem, tak mám zimomriavky.
Životné krédo, podľa ktorého sa snažíš žiť?
Snažím sa nikomu nevadiť a vyžadujem to aj od iných. A som rád v slušnej spoločnosti. Ale nevylučujem aj neslušnú spoločnosť (dodáva s úsmevom na tvári).
Michal Demko
