Hokejisti HK Dukla Michalovce majú po sezóne. Síce neskôr ako v predošlých dvoch sezónach, no skôr, ako by čakali sami, ale aj vedenie klubu či divák. Po odchode troch najlepších tímov z minulej sezóny sa totiž núkala obrovská šanca na po troch rokoch ďalšiu finálovú účasť v prvej lige, ako aj s ňou spojenú baráž o najvyššiu súťaž, do ktorej sa kvalifikujú dvaja najlepší prvoligisti a dvaja najhorší extraligisti. Aj keď to v základnej časti vyzeralo viac ako dobre, keď Dukla mala na čele tabuľky aj desaťbodový náskok, nakoniec z toho bolo iba tretie miesto po základnej časti a vypadnutie v semifinále, s čím nie je vzhľadom na podmienky a úroveň súťaže spokojný nikto. Nahlas sa hovorí o sklamaní a neúspechu, s čím sa stotožňujeme aj my.
Výborný začiatok
Čo sa týka kádra, ten mal trénerský tandem Miroslav Ihnačák - Peter Tirpák (mimochodom dvaja tréneri, ktorí doviedli Duklu do finále prvej ligy) zložený viac ako dobre. Vedeniu sa podarilo udržať viaceré opory z minulej sezóny, ktorých doplnila pätica zo skrachovaného Bardejova (Polaček, Cútt, Baláž, Ščurko, Fajčák). Michalovčania mali výborný vstup do sezóny. V prvých dvoch domácich zápasoch síce prehrali, no následne zvíťazili v desiatich dueloch v rade a bodovali v pätnástich zápasoch v rade. Tieto série ich vyšvihli na prvé miesto v tabuľke, na ktorom mali aj desaťbodový náskok.
Dlhšia kríza ich pripravila o pozíciu lídra
Bolo to však iba v prvých dvoch mesiacoch. Od novembra sa postupne začala prejavovať herná kríza „vojakov“, ktorá neskôr vyústila aj do výsledkovej krízy. Tá sa prejavila na prelome novembra a decembra, a trvala takmer až do konca základnej časti. Michalovčania v druhej polovici základnej časti kráčali súťažou nevýrazne, raz zahrali dobre, inokedy nie. Najbližší súperi sa tak začali na Zemplínčanov doťahovať. V boji o prvú priečku zostali tri tímy, okrem Michalovčanov a Detvy, ktorí sa o pozíciu lídra bili prakticky od začiatku, to bol aj Prešov. Ten útočil z ústrania a nakoniec mu jeho taktika vyšla. Stal sa totiž víťazom základnej časti a do play-off išiel z najvýhodnejšej pozície.
Plné tribúny na michalovskom štadióne sme videli akurát v play-off. Náhoda?
Piaty zápas opäť nezvládli
Michalovčania ťahali v tomto súboji za najkratší koniec povrazu. Tretie miesto po základnej časti znamenalo, že sa „vojaci“ vo štvrťfinále stretnú so Spišskou Novou Vsou, teda so súperom, s ktorým v štyroch posledných zápasoch základnej časti prehrali. Na druhej strane, krátko pred play-off prišlo do tímu osem hráčov, čím sa výrazne zvýšila kvalita kádra. To sa ukázalo aj v samotných štvrťfinálových zápasoch. Michalovčania zvíťazili hladko 3:0 a po troch rokoch sa znova dostali cez štvrťfinále. V semifinále to už bola iná pesnička. Ich súperom totiž bola Detva, ďalší z výrazných ašpirantov na baráž. Tá v dlhodobej časti získala o tri body viac, takže začínala doma. A séria sa lámala už pod Poľanou. V prvom zápase Michalovčania viedli v 50. minúte 4:1, no napokon prehrali 4:5. Zahodená desaťminútovka ich určite mrzí aj doteraz, pretože v ďalšom zápase zvíťazili hladko 6:2 a séria sa do Michaloviec sťahovala za vyrovnaného stavu. Aj na Zemplíne si oba tímy pripísali po jednom víťazstve, o finalistovi tak rozhodol piaty zápas, ktorý Detva na domácom ľade zvládla a po výhre 4:1 postúpila do finále, ako aj do baráže o najvyššiu súťaž. Zemplínčanom opäť ostali oči pre plač. Už po tretíkrát sa totiž stalo, že vypadli v rozhodujúcom piatom zápase.
Suma sumárum - neúspech!
Za to si však môžu aj sami. Keby získali v základnej časti o štyri body viac, výhodu domáceho prostredia by mali oni. Ktovie, ako by sa séria vyvíjala vtedy, keby dotiahli do víťazného konca prvý zápas a do Michaloviec by tak išli za stavu 2:0. Zrejme by na piaty duel už nedošlo... Aj keď po troch rokoch znova uspeli vo štvrťfinále play-off, musíme vzhľadom na sezónu a úroveň súťaže hovoriť o neúspechu. Viac chcelo vedenie, tréneri, hráči a najmä diváci. Príčin je viacero. Niekto by mohol povedať, že sa mužstvo nebudovalo koncepčne a posily prišli neskoro. Pred rozhodujúcimi zápasmi s Detvou prišli aj zranenia kľúčových hráčov, čo sa samozrejme takisto prejavilo na ľade. No my vidíme dôvod hlavne v tom, že po výbornom štarte prišla na mužstvo kríza, z ktorej sa dostávali „vojaci“ až príliš dlho. Prišli o bodový náskok, ale aj o pohodu, čo bolo dôležité v závere základnej časti, keď už len chytali zajaca za chvost. Cez prsty im prešlo prvé aj druhé miesto, do play-off išli z tretej pozície, za čo aj pykali...
Aj tretiu sezónu po sebe tak musíme hodnotiť ako neúspešnú. Po dvoch štvrťfinálových zakopnutiach prišlo vypadnutie v semifinále. Po tom, ako bol vyhlasovaný atak na víťazstvo v celej súťaži sa umiestnenie v prvej štvorke máli každému. História tak bude brať sezónu 2016/2017 ako neúspech. Nebude sa pýtať na to, že Michalovčania boli polovicu dlhodobej časti na jej čele, nebude sa pýtať na to, že hrali takmer celú základnú časť na tri päťky, nebude sa pýtať na šťastie či nešťastie v piatych zápasoch. Takisto sa nebude pýtať na to, koľko minút strávil prezident Detvy (a mimochodom aj celej súťaže) v kabíne videorozhodcu pri jeho telefonáte s hlavným arbitrom ohľadom situácie pred kľúčovým momentom piateho zápasu a ani na to, ktorí hráči vypadli Michalovčanom pre zranenia.
Nebude ju zaujímať, či „vojaci“ vypadli s pocitom krivdy alebo zaslúžene. Nebude ju zaujímať, prečo nedotiahli do víťazného konca prvý semifinálový duel, v ktorom v 50. minúte viedli 4:1 a takisto aj to, že opäť nedokázali vyhrať v play-off dva ťažké domáce zápasy v rade. A nebude ju zaujímať ani to, že sme opäť nevyťažili z najlepších podmienok, ktoré vytvára vedenie klubu za výdatnej pomoci samosprávy. Zaujímajú ju len výsledky a fakty, a tie opäť nehrali v prospech michalovskej Dukly. To sme si hovorili v predošlých dvoch sezónach a musíme si to povedať aj teraz. Sezóna je opäť neúspešná!
A kde hľadať dôvody? No u všetkých článkoch reťazca. U médií, ktoré informujú intenzívne a pravidelne (nie však podľa niekoho vôle a presvedčenia), u diváka, ktorý si na uzimený štadión hľadá cestu čoraz ťažšie (asi má na to svoje dôvody...), pri realizačnom tíme, ktorý nedokázal z hráčskeho potenciálu vytlačiť viac, u hráčov, ktorí zase nepredviedli na ľade to, čo dokážu a takisto aj u vedenia, ktoré okrem iného zdá sa, že môže aj za vypadnutú elektrinu v neďalekom obchodnom centre. A teraz vážne. Na vine sú z povestného trojuholníka hráči - tréneri - vedenie všetci. Kto sa chce zbavovať viny, len ju nechce hľadať u seba. To je však začiatok cesty do pekla. Hráči mali z podmienok a zo sily kádra vyťažiť v základnej časti rozhodne viac (stačilo dvakrát neprehrať s najslabšou Považskou Bystricou), tréneri by niekedy mali hľadať vinu aj u seba, nielen obviňovať všetkých naokolo. Natíska sa otázka, prečo sme počas celej sezóny hrali prakticky bez systému a s katastrofálnymi presilovkami? No a vedenie, ktoré sa teraz zmení, by sa konečne malo poučiť z chýb, ktoré robí pravidelne v každej sezóne.
Život chyby prináša a v tom hokejovom rozhodujú aj maličkosti. Tie tentoraz na hranici úspechu či neúspechu stáli proti michalovskej Dukle. Treba sa však spýtať aj to, nekoledovali si počas sezóny všetci v klube o to, aby to tak bolo? Môže sa každý jedinec pozrieť v kľude do zrkadla, že urobil všetko preto, aby bola sezóna úspešná? Ak áno, tak všetka česť mu, ak nie, je potrebné sa zamyslieť nad tým, čo robiť, aby boli ďalšie sezóny úspešnejšie. Kto je bez viny, nech hodí kameňom. Zrejme by však veľa kameňov na michalovskom zimáku vzduchom nelietalo. Či?
Peter Brendza
