V sobotu 30.marca navždy dotĺklo futbalové srdce Jaroslava Dojčáka. Bývalého hráča slávnych VSS Košice, ale aj Michaloviec či Zalužíc premohla vo veku 64 rokov zákerná choroba. V srdciach športových fanúšikov však bude žiť stále.
Trénovala ho legenda
Rodák z neďalekého Vranova nad Topľou pôsobil v rokoch 1969 až 1971 v drese už spomínaného VSS. V tomto období patrilo A-mužstvo tohto klubu k absolútnej československej špičke. Jaroslav Dojčák obliekal dres tímu v časoch, keď jeho najsilnejšou stránkou bola nezabudnuteľná záložná formácia v zložení Štafura – Daňko – Polák. Ofenzívne naladeného futbalistu trénoval v druhom najväčšom slovenskom mesta aj legendárny Jozef Vengloš. Ten ako asistent trénera Václava Ježka získal s československou reprezentáciou v roku 1976 titul majstra Európy. Na túto trénerskú osobnosť si už nebohý Jaroslav Dojčák zaspomínal v rozhovore, ktorý vo februári 2011 poskytol práve portálu Noviny Zemplína. „Jozef Vengloš bol veľmi prísny. Nič nám neodpustil ani v tréningovom procese,“ zdôraznil.
Nezabudnuteľné momenty
No a v uvedenom rozhovore si Jaroslav Dojčák zaspomínal aj na ďalšie momenty z košickej etapy svojej hráčskej kariéry. „Najviac mi rezonuje v pamäti gól, ktorý som dal v domácom stretnutí československému reprezentantovi a brankárovi Slovana Bratislava Alexandrovi Vencelovi staršiemu. Práve vďaka môjmu presnému zásahu sme zvíťazili 1:0 a ja som malz tohto úspechu obrovskú radosť,“ konštatoval. Nuž a neopísateľné šťastie prežil aj počas majstrovského duelu Košičanov proti Slavii Praha. V zápase, ktorý sa skončil remízou 3:3 zaznamenal všetky tri góly východniarov.
Volali ho sova
Pôvod tejto známej prezývky Jaroslava Dojčáka bol jednoduchý. „Počas herného sústredenia Košíc som v Žiline aj v tme jasne rozoznával neónové nápisy na námestí. Preto ma spoluhráči začali prezývať sova,“ aj táto myšlienka odznela v interview, ktoré som pred dvoma rokmi s Jaroslavom Dojčákom robil. V rokoch 1971- 1977 pôsobil v Michalovciach, kde okúsil aj mimoriadne kvalitnú II. celoštátnu ligu. Vynikal veľmi tvrdou strelou. Keď pálil na bránu, všetci golmani sa mali na veľkom pozore. Ak poslal loptu do brvna, triaslo sa ešte hodnú chvíľu. Jeho delovky poriadne štípali prsty brankárov. V útočnej fáze bol veľmi platný aj počas ôsmich sezón v Zalužiciach, kde hrával v roku 1977 až 1985. Nastupoval aj za Palín a Zemplínsku Širokú. Trénersky pôsobil v kluboch v okolí Michaloviec.
Veľký pohoďák
Jaroslav Dojčák bol priamy a otvorený. Ani v rozhovoroch pre médiá sa neskrýval za žiadne frázy. Tak tomu bolo aj v prvom rozhovore, ktorý som s ním robil. Písal sa december 1999 a ja som vtedy pracoval ako redaktor v regionálnom týždenníku Šport expres. Počas rozhovorov vždy pôsobil uvoľnene. Mal som pocit, že s ním sedím, kde si v bare pri limonáde. Vyžarovala z neho pozitívna energia a takmer vždy používal vo svojom hovorovom prejave zemplínske nárečie. Nechýbal mu zmysel pre humor. Bol takmer mojim susedom a keď sme sa stretli na ulici, tak sa vždy s úsmevom na tvári pristavil na kus reči. Ani sa nechce veriť, že tu už nie je. Ešte na jeseň minulého roku, aj keď vplyvom choroby už viditeľne pochudnutý, rozdával dobrú náladu a pozitívne myslenie. V decembri sa mu však zdravotný stav prudko zhoršil. Vonku ho už z celkom logických príčin nebolo vidieť, no a v predposledný marcový deň tento svet navždy opustil. Česť jeho pamiatke!
Ján Čúrny
