Bol lídrom HK Dukla Ingema Michalovce, ako aj lotyšskej reprezentácie, ktorú viedol ako kapitán na šiestich majstrovstvách sveta. Práve pod jeho vedením ako kapitána dosiahol lotyšský hokej najväčší úspech v podobe bronzovej medaily na majstrovstvách sveta. Bronz mu bol akoby v posledných sezónach súdený. Vo vlaňajšej sezóne ho získal s Michalovcami. S Lotyšmi sa predstavil aj na troch olympiádach, na štvrtej, ktorú s nimi v lete v kvalifikácii vybojoval, sa už nepredstaví. Kaspars Daugavinš minulý týždeň totiž šokujúco zavesil korčule na klinec.
S jeho odchodom neprichádzajú o osobnosť iba Michalovce, ale celá Tipos extraliga. Daugavinš v nej v drese Michaloviec odohral 77 duelov, v ktorých zaznamenal 85 kanadských bodov. S klubom na Zemplíne sa jeho kapitán, ktorý v minulosti hrával aj v NHL, KHL, či nemeckej a švajčiarskej najvyššej súťaži, rozlúčil štýlovo minulý piatok pred zápasom so Slovanom Bratislava (4:2). O jeho rozhodnutí sa pohovorilo a popísalo strašne veľa. Daugavinš to dal všetko na pravú mieru v piatok práve pred zápasom so Slovanom, kedy sa uskutočnila tlačová konferencia. Dôvod bol jasný. Rodina! „Hlavným dôvodom je to, že je veľmi ťažké hrať, ak vaša rodina nie je s vami každý deň. Chodievali ma navštevovať, za čo som im vďačný, ale myslím si, že v živote je toho viac než len hokej. Chcem byť súčasťou rodiny, manželom a zároveň otcom,“ povedal v piatok okrem iného prítomným novinárom. Daugavinša sme v rozhovore vyspovedali aj my.
Do Michaloviec ste prišli po zisku bronzovej medaily na majstrovstvách sveta. Tú ste získali na domácom svetovom šampionáte. Bolo to krásne obdobie vášho života?
„Bolo úžasné. Vtedy išlo o môj návrat do národného tímu po tom, čo som povedal, že už zaň hrať nebudem a sústredím sa na klubové sezóny. Prehovorili ma aj kvôli domácemu šampionátu. Vrátiť sa domov, do plnej arény v Rige, bola veľká skúsenosť, atmosféra v reprezentácii je v posledných rokoch výborná. Každý deň sme boli doma, trénovali a užívali si to. Bol to skvelý úspech a ťažko vyjadriť slovami vďaku spoluhráčom, trénerom i ľuďom okolo nás. Ale čo bolo, bolo.“
Radíte medailu zo svetového šampionátu vo svojej kariére najvyššie?
„Vždy som sa snažil ísť za svojím snom. Špeciálne miesto má u mňa aj debut v národnom tíme, podarilo sa mi skórovať v NHL, hral som vo finále Stanleyho pohára. Zisk bronzu je výnimočný, pretože hrať za reprezentáciu je iné ako v klube. Nerobíte to pre peniaze, ale pre svoju krajinu a česť. Najviac hrdý v hokeji som na ľudí, ktorých som stretol. Vytvoril som si množstvo priateľstiev na celý život. Moja hráčska kariéra sa končí, ale priateľstvá, spomienky a dobrí ľudia okolo mňa zostanú naďalej.“
Koho považujete za najlepšieho hráča, s ktorým ste mali možnosť si zahrať?
„Hral som napríklad s Jaromírom Jágrom. Mal som šancu byť s ním v tíme, takisto so Zdenom Chárom. Pre mňa to boli lídri a legendy. Jágr je druhý najlepší hráč všetkých čias po Waynovi Gretzkým, takže bolo by hlúpe hovoriť čokoľvek iné. Hral som však s mnohými skvelými hráčmi, pokojne by som mohol vymenovať aj sto mien.“
Poďme k otázke, ktorá zaujíma každého najviac. Prečo ste sa rozhodli ukončiť kariéru uprostred rozbehnutej sezóny?
„Dozrievalo to vo mne istý čas. Hlavným dôvodom je to, že je veľmi ťažké hrať, ak vaša rodina nie je s vami každý deň. Chodievali ma navštevovať, za čo som im vďačný, ale myslím si, že v živote je toho viac než len hokej. Chcem byť súčasťou rodiny, manželom a zároveň otcom. Ak ste hlavou niekde inde, tak je to ťažké. Moje telo mi už tiež dávalo signály a keď som si to zrátal, vyšlo mi, že ide o najrozumnejšie riešenie. Som šťastný, že sa môžem vrátiť domov k svojej rodine.“
Vaše rozhodnutie prekvapilo mnohých. Bolo náročné? Nechceli ste ho urobiť skôr po skončení sezóny?
„Áno, bolo veľmi ťažké. Stále som mal pred sebou ciele, nebolo to tak, že by som už nemal o čo hrať. Rešpektujem tím, takéto rozhodnutie počas sezóny nie je ťažké len pre mňa, ale aj pre ďalších, či už spoluhráčov, trénerov, alebo majiteľov, ktorí mi dali všetko. Ako som povedal, pomaly to vo mne zrelo. Počas posledných troch sezón som bol väčšinu času sám, bez rodiny. V novembri som šiel počas reprezentačnej prestávky na päť dní domov a keď som odchádzal späť na Slovensko, pričom manželka ma viezla na letisko, mal som slzy v očiach a cítil som, že potrebujem byť doma. Naďalej som sa snažil vydať zo seba maximum, ale bolo to každým dňom ťažšie a ťažšie. S pribúdajúcim časom by to bolo ešte náročnejšie. Ak ste lídrom, vyžaduje sa od vás veľa. Hokejový život je ťažký biznis, obetujete tomu veľmi veľa, hrávate v zápasoch množstvo minút a keď sa na druhý deň zobudíte, bolí vás celé telo. Lepšie už hrať nebudete a musíte pochopiť, že je veľa mladých chlapcov, ktorí potrebujú dostať šancu, aby mohli byť lídrami.“
Čo sa vám bude vynárať pri spomienkach na Michalovce?
„Budú to len tie najlepšie spomienky. V posledných dňoch, ktoré som tu strávil, som si naplno uvedomil, že som súčasťou veľmi dobrého tímu, hokejovej organizácie i celkovo mesta. Stretol som tu skvelých ľudí, silné osobnosti a bola to zábavná jazda. V pamäti mi toho zostane veľa. Chcem sa poďakovať mestu Michalovce a najmä fanúšikom, ktorú vytvárajú takú atmosféru, že málokto hrá rád proti Michalovciam. Posledné dve sezóny to bolo pre súperov skutočne náročné, a to vďaka ľuďom, ktorí milujú hokej. Ak si ma zapamätajú ako dobrého človeka, je to pre mňa ešte dôležitejšie ako to, že si ma zapamätajú ako dobrého hráča. Dal som do toho všetko, kariére hokejistu som obetoval veľa. Vždy som vravel: Buďte k sebe úprimní, do každého tréningu choďte naplno, hoci treba za to zaplatiť vysokú cenu. Ja som ju zaplatil, ale nič neľutujem. Moje srdce a duša sú čisté, bavilo ma to a teraz chcem skúsiť niečo iné.“
Peter Brendza (foto: Peter Brendza a Tomáš Feigl).
