Veľmi ma zaujal nedávny článok o ťažkom profesijnom živote učiteľov. Preto pridávam aj vlastný postreh.
Prečo nie?
Do základnej školy som chodieval pred zhruba dvadsiatimi rokmi. Učitelia boli pre nás veľkými autoritami. Keď kráčali po triede, bolo počuť aj let muchy. Mali sme pred nimi patričný rešpekt. Občas sa stalo, že sme porušili disciplínu. Raz v šiestom ročníku spolužiak sústavne vyrušoval, naša vtedajšia triedna učiteľka mu takú „vytla“, že ešte aj po dvoch hodinách mal na líci červenú farbu. Ak z času na čas došlo k veľkým výkyvom v správaní žiakov, pedagógovia neváhali prijať aj fyzické výchovné metódy. Prečo nie? Veď keď sa už so žiakom nedá nijako vyjsť na jednu dráhu, prečo mu nedať viac pocítiť, že učiteľ je autorita, ktorú treba rešpektovať? Skúste však v súčasnosti deťom jednu výchovnú „vypáliť“, náš bulvár vám to ihneď zráta. Učiteľa označí za tyrana, sadistu, netvora a pomaly aj vraha. Žiaci akékoľvek neobvykle správanie učiteľov natáčajú na mobily a potom ich zosmiešňujú.
Rodičia nestíhajú
No a prečo sú dnešní školáci takí nepoučiteľní? Žiaľ, rodičia v snahe uživiť rodinu sa veľakrát vracajú domov v neskorom čase. Deťom urobia pizzu v prášku, pozrú si správy a idú spať. Ich synovia a dcéry trávia 80 % dňa sami alebo s kamarátmi z ulice. Preto svoj hodnotový systém a správanie formujú samostatne, bez pomoci rodičov, ktorí toho v živote preskákali oveľa viac a majú podstatne bohatšie životné skúsenosti. Nehovoriac o tom, že demokracia nám priniesla aj množstvo neviazanej slobody a voľnosti. Väčšina našich žiakov to aj patrične využíva. Treba však zdôrazniť, že sloboda jedného človeka by sa mala končiť tam, kde už ohrozuje práva iného človeka.
Mám však dojem, že neutešený stav sa len tak skoro nezmení. Pretože na túto problematiku sa len poukazuje a neprijímajú sa žiadne účinné opatrenia.
(jan)
