Od štvrtka začína v Bratislave jedna z troch hokejových kvalifikačných skupín o postup na olympijské hry v roku 2022 v čínskom Pekingu. Súpermi Slovákov budú postupne Rakúsko, Poľsko a Bielorusko. Aj keď ani jeden hráč michalovskej Dukly v zostave trénera Tomeka Valtonena nefiguruje, „líšky“ majú predsa v Bratislave zastúpenie. Jedným z kustódov reprezentácie totiž je podobne ako na nedávno skončených majstrovstvách sveta v Lotyšsku Marek Jenčík.
Bývalý masér hádzanárok Iuventy a v súčasnosti kustód bronzového extraligistu z minulej sezóny sa postupnými krokmi dostal až do slovenskej mužskej reprezentácie. „Stalo sa tak v roku 2019, kedy ma na podnet už nebohého Mira Chudého zavolal na jeden zo zrazov hlavný kustód Juraj Stopka. Tomu som sa zrejme zapáčil a spokojný bol so mnou asi aj realizačný tím pod vedením trénera Ramsaya, a tak sme sa dohodli,“ poznamenal pre náš portál Marek Jenčík.
Michalovský rodák zažíval počas posledných týždňov, či mesiacov viaceré vrcholy svojej masérskej, či kustódskej kariéry. Najskôr sa v apríli tešil z bronzovej medaily v michalovskej Dukle. Potom prišiel na rad reprezentačný zraz a odchod na majstrovstvá sveta v Lotyšsku. „V máji tohto roka sa mi splnil sen! Vždy som sníval, že budem súčasťou družstva na takomto podujatí, ako sú majstrovstvá sveta. Pre mňa to bol jeden perfektný zážitok. Len škoda, že som si atmosféru na štadiónoch nemohol užiť aj s divákmi,“ rozpráva Marek Jenčík. Tomu nevyhovovala nutná „bublina“. „Stále sme boli testovaní na koronavírus, navyše sme museli byť len v autobuse, na hoteli, či na štadióne. Po príchode do Lotyšska sme museli byť dva dni iba zavretí na izbách. Potom nás po dvoch dňoch prišli otestovať a keďže sme boli všetci v poriadku, mohli sme odísť aj na tréning. Už keď sme boli na štadióne, už to bolo lepšie. Ja osobne som tam trávil celé dni. Hráči odchádzali po tréningoch na hotel, my sme však ostávali na štadióne. Prichystali sme si veci na ďalší deň, pozreli si ďalšie zápasy,“ pokračuje kustód slovenskej hokejovej reprezentácie.
Slováci sa po ôsmych rokoch dostali zo základnej skupiny a postupom do štvrťfinále tak splnili stanovený cieľ. Jenčík si rád tento úspech privlastňuje. „Veď na to som tam išiel,“ smeje sa a vzápätí vážnejšie dodáva. „Keď sme tam šli, ja som stále hovoril, že si ideme po bronz. Bronz som získal v Dukle a veril som aj v reprezentácii. Nakoniec to nevyšlo, no aj štvrťfinále bolo podľa mňa úspechom. Podľa môjho názoru tomu prospelo, že tréneri omladili káder.“ Po účasti na majstrovstvách sveta má Jenčík pred sebou ďalšiu výzvu. Účasť na olympiáde v Pekingu. „Bol by to môj vrchol kariéry. Olympiáda je raz za štyri roky a určite by bolo pre mňa cťou do Pekingu cestovať. Nebude to ale vôbec jednoduché. Čaká nás ťažká skupina. Všetci však veríme, že to zvládneme a pôjdeme spolu na olympiádu,“ zdôrazňuje Jenčík, ktorý v michalovskom hokeji robí kustóda od roku 2016.
Predtým pôsobil pri teraz už trinásťnásobnom slovenskom ženskom hádzanárskom majstrovi Iuvente Michalovce. Tam síce získal tri slovenské tituly, najväčšie víťazstvo pre neho ale bolo zoznámenie sa so svojou súčasnou manželkou Silviou. „Samozrejme, že áno. Toto bolo pre mňa najväčšie víťazstvo,“ smeje sa Jenčík. Ten v Iuvente skončil v roku 2008. „Čo sa týka roboty pri ženskej hádzanej a mužskom hokeji, tá bola sčasti podobná, no aj rozdielna. Aj v Iuvente bolo dobre. Hokej je však pre mňa šport bližší. V minulosti som ho hrával a preto túto robotu robím radšej. Pri svojom príchode k ženskej hádzanej som ani nepoznal pravidlá. Pamätám si, že hneď v prvom zápase som dostal červenú kartu,“ smeje sa Jenčík, ktorý sa k najúspešnejšiemu michalovskému klubu mohol vrátiť počas leta. „Volal ma môj kamarát Dušan Daniš, že potrebujú maséra. Vyhrala však ponuka z hokeja, kde som spokojnejší. Hokej je totiž môjmu srdcu bližší.“
PETER BRENDZA
