Významný Michalovčan a srdcom Zemplínčan, páter dominikán, Prof. Konštanc Miroslav Adam. Tohto roku mu bude, primátorom mesta Michalovce Viliamom Záhorčákom, udelený titul "Čestného občana mesta Michalovce". Veľmi rád si spomína na svojich už nebohých rodičov, detstvo a mladosť, ktoré prežil so svojou sestrou, inými príbuznými, priateľmi a susedmi, ktorých nosí vo svojom srdci a ktorí ho tiež majú radi. Mladé roky trávil so svojimi rovesníkmi na brehu Laborca, a neobchádzal ani Zemplínsku šíravu, v tých časoch bola vyhľadávaným letoviskom pre domácich i cudzincov. Zážitkov má veľké množstvo, tie sa mu navždy zapísali hlboko do pamäte.
Školské a študentské roky
Miroslav chodil do troch základných škôl. Prvé štyri roky strávil na Základnej škole na Topolianskej ulici. Čítať a písať ho naučili preňho nezabudnuteľní učitelia Pavlína Petraničová a Vojtech Šeminský, ktorý bol zároveň aj riaditeľom tejto dvojtriednej školy. Po zrušení tejto školy nastúpil na IV. Základnú školu, kde bola riaditeľkou vynikajúca učiteľka Anna Činčárová. Kvôli územnej delimitácii ôsmy a deviaty ročník chodil na I. Základnú školu. Tu si najviac spomína na svoje dve obľúbené učiteľky Helenu Gondovú a Jozefínu Kolembusovú. Najkrajšie roky svojej mladosti spája s nezabudnuteľnými zážitkami, prežitými počas štúdia na Gymnáziu Pavla Horova, v spoločnosti svojich spolužiakov a triedneho profesora Jána Bruňa. Pred ukončením gymnázia dlho nepremýšľal, podal si prihlášku na vysokú školu, prijali ho na Vysokú školu veterinársku v Košiciach. Počas štúdia sa zaoberal študentskou vedeckou činnosťou. To znamená, že pomáhal na katedre gynekológie a pôrodníctva, bol členom výskumného tímu, prezentoval výsledky výskumu na odborných súťaží v Košiciach i v Brne. Vysokoškolské štúdium v roku 1987 ukončil s vyznamenaním a dostal aj cenu rektora za najlepší prospech. „Z vysokej školy mám tiež veľmi pekné spomienky. Keď sa človek počas štúdia pripravuje na svoje budúce povolanie na profesionálnej úrovni, tak si myslím, že v tomto období je priestor na to, aby spoznal pravé priateľstvo a našiel lásku. Hovorím to preto, lebo som týmto prešiel, zažil som skutočné priateľstva i lásku, vlastne to, čo každý hľadá vo svojom živote“, prezradil páter Miroslav.
Po svojej doktorskej promócii pracoval takmer tri roky (1987-1990) v Štátnom veterinárnom ústave v Michalovciach, najprv na oddelení bakteriológie, neskôr na oddelení hygieny potravín. Páter Miroslav mal rád svoje veterinárne zamestnanie a spomína na skvelý kolektív pod vedením vtedajšieho už zosnulého riaditeľa doc. MVDr. Michala Vasiľa, DrSc.
Zmena v životných plánoch
Začiatok zmeny v jeho živote sa začal na vysokej škole a tento proces sa dovŕšil v zamestnaní. Stále viac a viac cítil, že jeho miesto v živote je možno inde ako si to on sám zaumienil. „Každý mladý človek v období dospievania má isté životné plány. Aj ja som ich mal. Naplánoval som si, že budem veterinárnym lekárom, zostanem praktickým veriacim katolíkom, ožením sa a založím si rodinu, zostanem doma v Michalovciach, kde sa mi veľmi páčilo. V podstate toto boli moje životné plány. Bol som si istý, že nikdy neodídem z rodného Zemplína. Naozaj, rád som tu žil. Bol som hrdý na zemplínčinu i na svoje rodisko. Lenže prišiel čas, po mojej dvadsiatke, kedy moju myseľ stále viac zamestnávali myšlienky, ktoré narúšali takmer dokonalú predstavu o mojej budúcnosti. Po niekoľkých rokoch som nakoniec pochopil, že moje miesto je v duchovnej službe“, povedal páter Miroslav a pokračoval: „Nebolo to jednoduché, pretože v tej dobe bol socializmus. Do jediného bratislavského seminára som v tej dobe nemohlo ísť, nakoľko som sa stal veterinárnym lekárom a podľa vtedajšej ideológie sa náboženská viera nedala zlúčiť s vedou. Po päťročných vnútorných zápasoch som zistil, že viacerých, ktorých som spoznal a stretával počas štúdia v Košiciach, boli tajní jezuiti, františkáni, redemptoristi, a hlavne dominikáni. A tak som začal uvažovať, či snáď aj moje miesto nebude medzi nimi. Nakoniec, po nie jednoduchom rozhodovaní som vstúpil do tajného noviciátu dominikánskej rehole. Bolo to počas posledného roku môjho civilného zamestnania, vo februári 1989. Vtedy som aj dostal svoje nové rehoľné meno Konštanc. Keď by som mal vystihnúť rozličné obdobia svojho života, tak by som ich charakterizoval asi tak, že pri odchode zo svetskej veterinárnej služby do cirkevnej (rehoľnej a neskôr kňazskej), som zanechal dobrý život a našiel som lepší. Veterinárna medicína ma zaujímala, prežil som veľa radosti vo svojom zamestnaní, ale istým spôsobom môj život nenaplňovala. Zmysel života mi dala až rehoľná a kňazská služba. Dodnes som neoľutoval, že som podstúpil takúto radikálnu zmenu vo svojom živote a dúfam, že to ani nikdy neoľutujem“.
Od Michaloviec po Rím
V jeseni 1990 začal svoje filozofické a teologické štúdiá na Palackého univerzite v Olomouci. V roku 1994 bol vysvätený za diakona, 24. júna 1995 za kňaza, ešte predtým zložil svoje doživotné rehoľné sľuby. Primičnú omšu slúžil v rodných Michalovciach dňa 9. júla 1995. Jeho prvé kňazské pôsobisko bolo na Kalvárii v Bratislave. Tam bol sekretárom svojho rehoľného predstaveného, pôsobil ako kaplán vo farnosti, na vysokoškolských internátoch v Horskom Parku sa venoval študentom Ekonomickej univerzity a okrem toho chodil za chorými do nemocníc na Kramároch. „Kňazská práca v Bratislave, ktorej som sa venoval, bola prekrásna. Venoval som sa študentom z celého Slovenska, ba niektorí z nich sa narodili aj v zahraničí. Mnohí z nich nepraktizovali vieru, obrátili sa až v čase štúdia na vysokej škole. Keď prišli do Bratislavy a dozvedeli sa, že ich spolubývajúci sú veriaci, tak to nemohli zniesť a viedli s nimi nekonečné polemiky; po čase však zistili, že aj oni uverili, nevedeli to vysvetliť, ako sa to stalo. Jednoducho prišli na faru, zazvonili a poprosili nás kňazov, aby sme im niečo o Bohu povedali. Len v jednom jedinom roku sa nazbieralo až 50 takýchto nových veriacich“, uviedol páter Adam.
Po vyše roku kňazského pôsobenia v Bratislave pátra Adama v roku 1996 poslali jeho rehoľní predstavení študovať do Ríma na Pápežskú univerzitu svätého Tomáša Akvinského (Angelicum), na ktorej získal doktorát z kánonického práva. Dňa 3. septembra 2001 bol zvolený za viceprovinciála, a 15. novembra 2001 bol vymenovaný za prvého provinciála dominikánskej rehole na Slovensku. „V tejto funkcii som pôsobil štyri roky a niekoľko mesiacov“, poznamenal páter. V rokoch 2001-2010 prednášal rehoľné právo a sankcie v Cirkvi na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity v Bratislave a v úrade sudcu pôsobil na Metropolitnom tribunáli Košickej arcidiecézy. V jednom období prednášal kánonické právo aj na Teologickom inštitúte sv. Tomáša Akvinského v Kyjeve. V jeseni 2005 bol vymenovaný za profesora na Fakulte kánonického práva Pápežskej univerzity sv. Tomáša Akvinského v Ríme. Od roku 2006 je sudcom I. inštancie Cirkevného súdu Rímskej diecézy a ostatných diecéz oblasti Lazia. V roku 2009 bol ustanovený za pápežského komisára Kongregácie pre náuku viery a takisto Kongregácie pre rehoľníkov v Ríme. Dňa 4. decembra 2009 bol zvolený za dekana Fakulty kánonického práva a dňa 10. decembra 2009 za prorektora Pápežskej univerzity sv. Tomáša Akvinského v Ríme.
Svet sa mu stal domovom
„Publikujem v rôznych časopisoch v Ríme, v Brazílii, v Prahe i na Slovensku. Zúčastňujem sa medzinárodných kongresov a sympózií. V súčasnosti, okrem toho, že som dekanom právnickej fakulty a prorektorom pápežskej univerzity, prednášam na Fakulte kánonického práva i na Teologickej fakulte Pápežskej univerzity sv. Tomáša Akvinského a takisto na Fakulte východného kánonického práva Pápežského orientálneho inštitútu v Ríme, kde študujú kňazi, rehoľníci, ale aj absolventi civilného práva z celého sveta, latinského obradu a takisto aj príslušníci rozličných východných obradov“, skonštatoval páter Adam a dodal: „Pri svojich rozličných životných poslaniach som dosť často cestoval a dodnes cestujem. Bol som doteraz na troch kontinentoch a navštívil štyridsaťšesť krajín. Niektoré moje zahraničné pobyty s rozličným poslaním boli aj dosť dlhé, trvali dva či tri mesiace, ale aj sto dní. Tri letá po sebe (2006-2008) som pôsobil ako obhajca manželského zväzku na Metropolitnom tribunáli Los Angeleskej arcidiecézy v americkej Kalifornii.“ Páter Adam sa zdokonaľoval i v cudzích jazykoch. Študoval ich štrnásť, z toho sú štyri antické jazyky. V desiatich moderných jazykoch skúša i spovedá. Profesora Adama si vážia nielen v zahraničí, ale i na Slovensku, najmä tí, čo ho poznajú. Nezabúdajú naňho ani jeho michalovskí rodáci, o čom svedčí aj cena Zemplínskeho múzeá, ktorá mu bola udelená za rok 2009 „za vedecky prínos a spoluprácu pri poznávaní Zemplínskeho regiónu“. Ďalšie ocenenie si prevezme v novembri tohto roku, nakoľko mestské zastupiteľstvo pod vedením primátora Mgr. Záhorčáka rozhodlo, aby mu bolo udelené „čestné občianstvo“ Mesta Michalovce. „Vo svojom živote som prišiel na jednu vec. K šťastnému životu každého človeka na tejto zemi je potrebné mať dve veci, vieru a priateľstvo. Život bez viery je ťažký, bez viery niet nádeje, zmyslu, ani naplnenia. Ak niekto verí v Boha, tak vie, prečo žije. Za vieru je hodno aj obetovať sa. I napriek tomu, dovoľujem si povedať, že život len s vierou nedostačuje. Život veriaceho človeka sa naplno realizuje v priateľstve. Veď aj Boh sám je v podstate priateľstvo, číra priateľská láska. Sú rozličné priateľstvá, kto však našiel pravého priateľa, tak našiel poklad. Teda, viera nás osvecuje a priateľstvá nás obšťastňujú“, skonštatoval na záver páter Konštanc Miroslav Adam.
Martina Králiková
